Bl. Jerzy Popiełuszko Kto sa bojí kňaza s aktovkou?   

Boli o ňom natočené dva celovečerné filmy. Ten prvý už v roku 1988 s názvom Zabiť kňaza (To Kill a Priest), v hlavnej úlohe s Christopherom Lambertom, hoci režisérka Agnieszka Holland tvrdila, že postavou Jerzyho Popiełuszka je len inšpirovaný. Ten druhý Popiełuszko. Sloboda je v nás (Popiełuszko. Wolność jest w nas) je už naozaj životopisný.

Tí, ktorí v osemdesiatych rokoch minulého storočia sledovali dianie okolo poľskej Solidarity, vnímali Jerzyho Popiełuszka, hlavne po jeho smrti, ako jeden zo symbolov odvahy, slobody a odhodlania. Ako jeden zo symbolov, ktoré predchádzali pád komunistickej totality, ktorá sa tvárila, akoby mala trvať večne.

Jerzy Popiełuszko sa narodil 14. septembra 1947 v dedine Okopy neďaleko Suchowoly. Zaujímavosťou je, že od rodičov Marianny a Władysława dostal meno Alfonz, ktoré si v dvadsiatich troch rokoch zmenil na Jerzy.

Počas maturitného plesu lýcea v Suchowole oznámil, že sa chce stať kňazom. Možno to niektorých prekvapilo, no jeho zbožní rodičia, ktorých košatý rodostrom obsahoval aj kňazov vyhlásených za blahoslavených, možno až takí prekvapení neboli.

Po maturite v roku 1965 teda nastúpil do seminára vo Varšave. Na začiatku druhého ročníka ho povolali na vojenskú službu v osobitnej jednotke pre bohoslovcov v Bartoszyciach. Povolávanie bohoslovcov na vojenskú službu (v rozpore s dohodou medzi štátom a cirkvou z roku 1950) bolo šikanovaním cirkvi a nepoddajných biskupov zo strany komunistickej moci.

Komunistickí pohlavári si mysleli, že pomocou premysleného systému indoktrinácie sa podarí prinútiť bohoslovcov, aby zanechali svoje štúdiá v seminároch. Chudáci komunisti stále nepochopili, že čím viac tlačili, tým väčší odpor vyvolávali.

Podobné to bolo aj v prípade vojaka bohoslovca Jerzyho Popiełuszka. Nielenže sa nepoddal tlaku, ale organizoval verejné modlitby vojakov, za čo ho mnoho ráz velitelia šikanovali, a v ňom rástlo ešte väčšie odhodlanie ani za nič sa nevzdať.

Po návrate z vojenskej služby Jerzy ťažko ochorel. Hoci to s ním už vyzeralo všelijako, dostal sa z toho, ale odvtedy až do konca života zápasil so zdravotnými problémami.

Kardinál Stefan Wyszyński, dnes blahoslavený, ho 28. mája 1972 vysvätil za kňaza. Jerzy spočiatku pôsobil ako kaplán (dnes farský vikár) vo farnostiach na okraji Varšavy alebo v jej blízkom okolí, kde veľmi rád pracoval s deťmi a mládežou.

Jeho zdravotné problémy sa však zhoršovali. V januári 1979 počas slávenia omše odpadol. Po niekoľkotýždňovom pobyte v nemocnici sa už nevrátil k bežnej práci farského vikára.

Jeho práca sa začala točiť okolo zdravotníkov. Bol vymenovaný za duchovného pastiera pracovníkov stredného zdravotníckeho personálu. Zakladal modlitbové stretnutia a angažoval sa v nich. Vytvorilo sa z nich formačné spoločenstvo, ktoré spájalo veľké množstvo ľudí, najmä zdravotné sestry. Práve ony počas pápežovej návštevy v roku 1979 organizovali dobrovoľnú zdravotnícku službu.

Od 20. mája 1980 začal pôsobiť vo Farnosti svätého Stanislava Kostku. Nebol farárom, ale býval na fare, viedol pastoráciu stredného zdravotníckeho personálu a od augusta 1980 sa zapojil do vznikajúcej pastorácie pracujúcich.

Zlomovým obdobím v jeho živote sa stala nedeľa 31. augusta 1980. Vyslanci štrajkujúcich hutníkov požiadali kardinála Wyszyńského, aby poslal do huty kňaza. Kaplán prímasa prišiel do Kostola svätého Stanislava Kostku. A vtedy sa prihlásil kňaz Jerzy Popiełuszko.

Jerzy spomínal na tento deň:

„Na tento deň a na túto svätú omšu nezabudnem do konca života. Išiel som tam s obrovskou trémou. Už samotná situácia bola úplne nová. Čo tam nájdem? Ako ma prijmú? Bude kde sláviť omšu? Kto bude čítať texty? Kto bude spievať? Takéto otázky, ktoré dnes možno znejú naivne, ma zamestnávali cestou do továrne.

A potom som pri bráne zažil prvé veľké prekvapenie. Hustý zástup ľudí – usmiatych aj uplakaných. A potlesk. Myslel som si, že za mnou kráča niekto dôležitý. Ale ten potlesk bol privítaním prvého kňaza v histórii tohto závodu, ktorý prekročil jeho brány. Vtedy som si pomyslel, že je to potlesk pre cirkev, ktorá tridsať rokov vytrvalo klopala na brány tovární.

Moje obavy boli zbytočné – všetko bolo pripravené: oltár uprostred továrenského areálu a kríž, ktorý potom osadili do zeme pri vchode, prežil ťažké dni a stojí tam dodnes, obklopený stále čerstvými kvetmi, a dokonca aj provizórna spovednica.

Našli sa aj lektori. Bolo treba počuť tie mužské hlasy, ktoré neraz používali nevyberavé slová a teraz s posvätnou úctou čítali biblické texty. A potom sa z tisícov úst vyrvalo ako hrom… Ukázalo sa, že vedia aj spievať, a to oveľa lepšie než v chrámoch.“

Od tejto nedele sa začalo silné puto medzi hutníkmi a Jerzym. Každú nedeľu o 10.00 pre nich slúžil omšu. Každý mesiac sa s nimi pravidelne stretával.

Otvoril aj svojráznu „školu“ pre robotníkov. Vyučoval ich katechizmus, ale chcel im pomôcť získať vedomosti aj z ďalších oblastí – z poľských dejín a literatúry, zo sociálneho učenia cirkvi, z práva, ekonómie a dokonca aj z techník vyjednávania. Na prednášky pozýval odborníkov. Účastníci týchto hodín – robotníci z najväčších varšavských tovární – mali osobitné indexy a dokonca absolvovali aj kolokviá.

Jerzy sa zúčastňoval na všetkom, čo prinášalo hutníkom radosť alebo smútok. Dňa 25. apríla 1981 sa konala slávnostná ceremónia požehnania zástavy odborového hnutia Solidarita v tomto závode s účasťou biskupa, ktorý hutníkov navštívil aj o týždeň.

Po vyhlásení výnimočného stavu Jerzy pomáhal prenasledovaným. Zúčastňoval sa na súdnych procesoch s tými, ktorí boli zatknutí za odpor proti právnym predpisom výnimočného stavu. Organizoval aj rozdeľovanie darov privážaných zo zahraničia.

Od 28. februára 1982 slávil sväté omše za vlasť a na kázňach otvorene rozprával o nutnosti poznať a hovoriť pravdu. Tie boli veľmi obľúbené, a tak sa Jerzy stal známym po celom Poľsku.

V septembri 1983 zorganizoval púť robotníkov z huty Varšava na Jasnú Horu. O rok už do Čenstochovej putovali robotníci z rôznych častí Poľska. Táto myšlienka neskôr prerástla do každoročnej Celoštátnej púte pracujúcich na Jasnú Horu, ktorá sa koná počas tretej septembrovej nedele.

Jerzy sa nestal známym len pre veriacich, hľadajúcich či bojujúcich proti režimu. Bola len otázka času, kedy sa stane „známym“ aj pre náležité represívne zložky.

Zrazu pribúdali incidenty, ktoré ho mali zastrašiť. Dvakrát sa zlodeji vlámali do jeho bytu, neustále ho sledovali, ničili mu auto a neznámi páchatelia vhodili do jeho bytu výbušnú nálož. Niekoľko ráz sa stal účastníkom fingovaných automobilových nehôd a incidentov...

V septembri 1983 sa začalo vyšetrovanie vo veci zneužívania slobody svedomia a náboženského vyznania na úkor Poľskej ľudovej republiky a 12. decembra vzniesli proti Jerzymu Popiełuszkovi obvinenie. Tým sa začalo mimoriadne ťažké obdobie jeho života.

Od januára do júna 1984 ho vypočúvali trinásťkrát. Raz ho zatkli, no po zásahu cirkvi ho prepustili. Bol obžalovaný, ale keďže do tohto procesu vstúpila amnestia v roku 1984, bol oslobodený od trestu.

V jeseni 1984 bola Jerzyho situácia veľmi ťažká. Veril, že to, čo robí, má zmysel, ale z neustálych útokov bol unavený a mal pocit, že mu reálne hrozí smrť. Dostal aj nápad odísť študovať do Ríma. Napokon zostal vo Varšave.

Už 13. októbra, keď mu auto zasypala „náhodná“ kamenná lavína, išlo o prvý pokus o atentát, ktorý mal byť schovaný za autonehodu. O šesť dní však súdruhovia už nič nenechali na náhodu.

V Bydgoszczi, počas svojho posledného rozjímania nad ružencom 19. októbra 1984, pripomínal: „Rozmnožovať dobro a premáhať zlo znamená starať sa o dôstojnosť Božieho dieťaťa, o svoju ľudskú dôstojnosť. Život treba prežiť dôstojne, pretože máme iba jeden.“ Nikto ešte netušil, že sú to jeho takmer posledné verejne vyrieknuté slová.

Po ruženci cestoval s vodičom Waldemarom Chrostowským do Varšavy. Auto zastavili na ceste traja príslušníci zo 4. správy poľského ministerstva vnútra, ktorá sa zaoberala bojom s Katolíckou cirkvou, prezlečení za milicionárov. Jerzyho zbili, zviazali a hodili do kufra ich fiata. Waldemarovi sa podarilo z auta vyskočiť počas jazdy, čím si zrejme zachránil život.

Podľa neskorších rekonštrukcií Jerzy po bitke a zviazaní upadol do bezvedomia. Keď sa začal z kufra ozývať, nasledovala ďalšia bitka a dôkladnejšie zviazanie, ktoré pri pokuse vystrieť nohy zaťahovalo slučku.

Keď pseudomilicionári vytiahli Jerzyho z auta, nevedeli, či ešte žije, ale na nohy mu priviazali asi jedenásťkilové závažie a hodili ho do rieky. Ľudia, ktorí sa o jeho zmiznutí dozvedeli, sa dlho modlili. Jeho telo sa našlo až po niekoľkých dňoch. Na následnom pohrebe sa zúčastnili desaťtisíce ľudí.

Komunistická vláda sa bála protestov, preto nariadila proces, počas ktorého boli vrahovia odsúdení. Nikdy sa však neprišlo na to, kto dal rozkaz na túto vraždu. A ani jeden z obžalovaných si neodsedel svoj trest celý.

Zastrašovanie, fingovanie, psychologický nátlak, vražda, nenájdený zadávateľ. Nie, tieto postupy nezmizli s pádom berlínskeho múra a so zmenou politického systému. Dejú sa a vždy sú indikátorom toho, že vládnucej moci ide iba o ňu samu.

A nezmenilo sa ani to, že moc, ktorá má za sebou armádu a všetky páky, sa bojí jedného kňaza s aktovkou a so zdravotnými problémami.