Vyučovanie krásy Cirkev by mala opäť objaviť svoju krásu a ponúknuť ju hľadajúcim i strateným    

Jestvuje veľa dôvodov, prečo ľudia vstupujú do Katolíckej cirkvi, no častým je, že okúsia jej krásu.

Krásu výtvarného umenia, architektúry, hudby a liturgie. Túto krásu, ktorú vyjadruje a stelesňuje umelecká tradícia cirkvi, však tí, ktorí si kladú za cieľ „evanjelizovať“, až príliš často ignorujú. Prečo?

Je len málo účinnejších nástrojov, ako povzbudiť ľudí, aby brali cirkev vážne, ako anjelský zvuk Monteverdiho Vešpier Preblahoslavenej Panny Márie alebo Missy Pange Linguy od Josquina Despreza; ako kochanie sa nádhernými maľbami Fra Angelica a Caravaggia alebo kontemplovanie transcendentnej krásy katedrály v Chartres a florentského dómu. Zažiť ktorékoľvek z týchto diel by bol dobrý prvý krok, no týchto diel je oveľa oveľa viac, takže by to bolo ako namočiť si prst do širokého oceánu, ktorý sa rozprestiera až za obzor.

Vyučujem teológiu. Podľa mňa je dôležité pomôcť mladým ľuďom získať „pochopenie viery“. Nedokážem však to, čo dokáže veľké výtvarné umenie a architektúra – vyvolať úžas primeraný transcendentným tajomstvám našej viery.

Jeden môj kolega, ktorý vyučuje prírodovedné a technické predmety, nedokázal pochopiť, prečo univerzita vyžaduje toľko kurzov o literatúre. Je to zbožný katolík, ktorý každý deň chodí na omšu a na prijímanie a chápe, prečo máme kurzy teológie, ale už nie to, prečo máme toľko povinných kurzov o literatúre.

Povedal som mu, že by som bol radšej, keby naši študenti absolvovali viac kurzov o Dantem, Chaucerovi a poézii Johna Donna, než aby len absolvovali ďalší kurz a odfajkli si tak požiadavku na teológiu. „Nie, nie, nie,“ povedal. „Stačí im kurz o komponovaní a písaní.“ Nevidel potrebu akokoľvek formovať katolícku predstavivosť, pomôcť pohnúť vášne a naplniť srdce našich študentov pýchami kresťanskej umeleckej tradície.

Dokonca aj mnohé „konzervatívne“ katolícke inštitúcie trávia iba veľmi málo času tým, že študentom predstavujú umelecké poklady ich tradície. Akoby sa riadili princípom: Prečítajme si ešte zopár kníh. Čítanie je super. No ľudia na univerzitách, profesori aj študenti, sa môžu „stratiť vo vlastnej hlave“. Musíme sa „vrátiť späť na zem“ — nie v zmysle stať sa menej idealistickými a väčšmi „pragmatickými“. Takto sa ľudia iba zriedka vrátia „späť na zem“ správnym spôsobom.

Lepší spôsob nastáva vtedy, keď viac pochopíme vtelenie. A je iba málo lepších spôsobov, ako študentom pomôcť pochopiť tajomstvo vtelenia – čo znamená, že sa Slovo stalo telom a večné sa tak tajomne snúbi s materiálnym –, než predstaviť im krásu stelesnenú v najlepšom kresťanskom výtvarnom umení a literatúre.

Pýtame sa, prečo mladí ľudia odchádzajú z cirkvi. Nemohlo by to byť preto, že sme ich emocionálne a duchovne nenapojili na jej krásu? Keď sa mladé páry chcú vziať, vracajú sa do krásnych kostolov. Cestujú na miesta po celom svete a navštevujú veľké umelecké diela a nádherné chrámy.

Keď chcú univerzity získať nových študentov a vybudovať u nich pocit oddanosti škole, dávajú si záležať, aby ich previedli krásnymi tradičnými budovami vo svojom areáli. Sem sa študenti budú hrdo vracať. Privedú si aj priateľov a budú hovoriť veci ako „v tej budove som mal niekoľko predmetov“, lebo vedia, že ich známi budú považovať za šťastných, keď sa mohli kochať toľkou krásou.

Akou výsadou asi bolo získanie vzdelania v univerzitnom areáli s takými nádhernými budovami! Táto krása inšpiruje k láske.

Našich mladých katolíkov len veľmi málo učíme o dejinách ich cirkvi. Veľmi málo robíme pre to, aby sme im predstavili jej veľké umelecké poklady. Len zriedka im dovolíme sadnúť si a kontemplovať krásu veľkej katolíckej maľby, sochy či katedrály. Keď môžu byť na svoju cirkev hrdí, je pre nich oveľa ťažšie ju opustiť. Musíme im ukázať veci, na ktoré môžu byť pyšní, a krásu, z ktorej sa môžu radovať.

Je načase prestať budovať kostoly, ktoré stelesňujú modernistický estetický ideál. Sú to „ideologické“ budovy, nie budovy postavené pre krásu. Krása ľudí priťahuje. Škaredosť ich odpudzuje.

Len čo ľudia prejdú cez dvere kostola, musia počuť Božie slovo ohlasované slávnostným a krásnym spôsobom. Musia sa zúčastniť na omši, ktorá je slávnostná a krásna, na ktorej je jasné, že prítomní ľudia ju berú veľmi vážne, akoby od nej závisel samotný ich život. Musia počuť dobrú, pravovernú teológiu, nie detinské táranie.

Buďme však nachvíľu aj praktickí (lebo sa zdá, že ľudia chcú podľa vlastných slov práve to): nikoho do tých dverí nedostanete, ak príslušné miesto nie je príťažlivé. Ja som jeden z tých akademických teológov, ktorí sú uväznení vo vlastnej hlave, a dokonca aj ja tomu rozumiem. Nemali by to chápať aj ľudia, ktorí sa považujú za oveľa „praktickejších“ a „pastoračnejších“?

Pre chudobných, deprimovaných a odcudzených môžete iba zriedka urobiť niečo lepšie, než ponúknuť im krásu. Ako nedávno vyhlásil biskup Daniel Flores, „chudobní si zaslúžia krásne veci, a tí, ktorí sú na okraji spoločnosti, si zaslúžia miesto, kde budú sláviť nádheru života“. Ostatný svet sa im možno rozpadá, no mať okolo seba skutočnú krásu je ako čerstvá a čistá voda na suchej a prašnej púšti.

Ľudia väčšinou nevedia, ako účinne reagovať na kritiku morálneho učenia cirkvi. Keď však niekto hovorí veci ako „katolícka cirkev je jednoducho hlúpa“, bude vedieť, že cirkev nemôže byť až taká „hlúpa“, ako sa hovorí, keď sú ľudia na ňu a jej krásu hrdí. Potom môžu úprimne povedať: „Choď do katedrály Notre Dame v Paríži, pozri si Michelangelovu Pietu v Bazilike svätého Petra alebo si vypočuj Mozartovo Requiem a potom mi povedz, či je cirkev, ktorá k tomuto všetkému inšpirovala, hlúpa! Naozaj? Ukáž mi čokoľvek hlbšie a pôsobivejšie, čo vytvorila sekulárna moderna!“

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite svätého Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

 postoj.sk